ďalšíprosím

15. february 2013 at 21:19 | Amaya |  2013 n.l.
tak mi treba.
mala som úžasný rozhovor s rodičmi o mojej budúcnosti, o mojej vysokej škole a o tom, ako som úžasne úžasná.
potrebuje to komentár? ani nie.
nenávidím tieto kecy a najmä s rodičmi, ktorí si akobypotrebujú vybiť zlosť. a dobrá nálada z dnešného dňa upadla.
mám pocit, že príde na mňa menzes/chcem sa zabiť. ale viete, nespravím to. dúfam.
moji rodičia majú niekedy hlúpe chúťky pýtať sa hlúpe otázky... a keď som im hrdo a s presvedčením povedala, z čoho by som chcela maturovať, netvárili sa nadšene. hoci naposledy otec odporoval, teraz bol radšej ticho.
avšak naposledy mi nevadilo, že odporoval.
no k pointe. po oznámení, ktorú školu a hádaní, ako sa prekladá náuka o spoločnosti, sme zistili, že...
na to nemám.
ani na medzinárodné vzťahy, ani na psychológiu, ani na prekladateľstvo. joj. taksom sa potešila ♥.
medzinárodné vzťahy, nad vami už rozmýšľam dlhú dobu a zdáte sa mi ako najlepšia voľba. psychológia ako druhá možnosť, keďže mám celkom dobre vyvinuté pozorovacie schopnosti, hoci vskutku to o ničom nesvedčí; a prekladateľstvo by som určite nezvládla, najmä, keď vidím, že DSD skúška ide do ricky.
táto debata sa začala končiť, keď mi ešte odporúčali, nech sa začnem učiť na prijímačky, na maturity a všeobecne, v prípade, že by som chcela ísť do anglicka. ja som im úprimne povedala, že na anglicko nemám, lebo moja angličtina nie je dostatočne vyvinutá pre štúdium v spojenom kráľovstve, a dokonca som odhalila stránku, ktorú odhaľujem, zväčša iba medzi priateľmi - nesebavedomie.
to mi vytkli, samozrejme, ale nie štýlom, že "ach, preháňaš", alebo "veď nie si na tom až tak zle", práve naopak - povedali, že už to je prvý zlý krok a môžem sa takto rozlúčiť s hocičím.
moje myšlienky boli vtedy v porvnaní s momentálnym stavom, dosť svetlé a optimistcké; ešte som rozmýšľala nad výpomocou v našej reštaurácií a bez vš.
ale potom prišlo horšie: okrem zamerania sa na prípravu na ďalšie kroky, mám vyhodiť zo svojich hobby vlastne všetko hobby a venovať sa len tomu, čiže žiť bez voľného čsu.
mama sa nahlas zamýšľala; mali mi už v detstve ponúkať krúžky typu kreslenia, gitary, hudby všeob. teraz už na to čas nemôžem mať, nemôžem si to dovoliť. a potom sa priplichtila téma mojej kamarátky, ktorá býva inde, a práve ona má predispozície, ona to ide aj študovať a kebyže ty sa tomu venuješ, tak by to celkom šlo.
a aj naša ivetka vie kresliť.
mimochodom, moje meno je kvetka. ivet je moja sestra.
...
...
nie. nie som pokrytec, skôr zúfalec. potrebujem počuť pár milých slov na moju osobu zo strany mojej rodiny. a nech akokoľvek hrozne kreslím, prosím, aspoň niečo iné vyzdvihnite.
JA LEN POTREBUJEM BYŤ ... VYUŽITEĽNÁ. a nie odhodená. a nie nechcená. a nie naničhodná. a nie MENEJCENNÁ. prosím nie, nechcem zažívať hlúpe, prehlúple muky, ktoré zažívam teraz. nechcem plakať ako idiot sama, pri počítači a zajtra sa robiť že som úžasná dcéra, ktorá má podľa lunárneho mesiaca 19 rokov.
aj tak nie som úžasná dcéra pre nich. neviem variť, neviem upratovať neviem nič. neviem sa vyjadrovať.
som len pridrbané rozmaznané decko. ktoré si nezaslúži byť ich.
 

koniecJanuára

31. january 2013 at 20:34 | Amaya |  2013 n.l.
Jeden z dní, keď naozaj nechcem byť sama.

Iamdeadnow

28. january 2013 at 22:05 | Amaya |  2013 n.l.
Asi to začnem počítať. Asi budem musieť. V škole to je celkom v pohode, keď som s priateľmi, ale písať už asi piaty depresívny článok, tak to je zabité. A to som si minulý rok myslela, že som v depkách.
A to som si myslela, že TO bol silný odvar. A pravedpodobne je aj toto falošný poplach. Bolí ma hlava a bolesť chrbta som si spôsobila nevhodným spaním na pohovke.
Takže, budem rátať, ktoré dni, a ak aj za sebou, tak koľkokrát mesačne mám takéto feels. Je to ubíjajúce. Prídem domov s najväčšou radosťou, že SOM doma, že môžem robiť, čo som celý čas v škole chcela a nakoniec ma ako strela zo zadu a z ničoho nič zastaví na prázdnej ceste.. plnej križovatiek, ktoré mi balamutia hlavu.

And I know I'm dead on the surface
but I am screaming underneath
Nikdy som si nepomyslela, že by ma práve tento text tak dokonale vystihoval. Vyššia sila, ľudia, pomôžte mi nejak! Som vážne zúfalá, keď žiadam o pomoc práve tu. A možno ani nie.
Možno to nie je zúfalstvo, možno je to len... snaha upriamiť na seba pozornosť? Ako sa poznám (typický narcis), celkom to na mňa sedí.
Vlastne som zčasti introvert, ak nie úplne, a ak sa to vezme z istého uhla, znamená to, že potrebujem vlastnú seba upriamiť na seba. Čiže sa koncentrujem na NIESEBA, nezaujímam sa o seba.
To bude ono.
Čo ma vedie k ďalšej myšlienke. Musím veľmi, veľmi, veľmi liezť na nervy mojim priateľom. Sú oddaní a úžasní, ale.. naozaj ich ľutujem. Teda nie v škole, ale... na facebooku. A keď sa im zmienim o týchto článkoch, čo si len musia myslieť? Čo všetko sa im preháňa hlavou, čo by chceli povedať, ale nemôžu, lebo som príliš zameraná na samú seba?
Aj ostatní mávajú právo na slovo. Môžu sa mi zveriť, len im nedávam priestor a zelenú. A určite pôsobím, že... nechcem, aby kecali oni, že je čas na mňa.
Už naozaj, vyššiasila, neviem, čo robiť, aby sa to zlepšilo. Moja hlava.
Tu som chcela skončiť, ale táto písomná náprava mi somehow pomáha. Je to výkrik niekam do sveta, plného prihlásených ľudí, možno hackerov, gamblerov, nadržancov, osmalelých ľudí ako ja, odborníkov, začiatočníkov a .
A.
B.
Nič mi nerobí radosť. Z vecí, ktoré mi kedysi robili. Chce sa mi zrazu plakať na niekoho ramene a potom sa potlapkať, potom sa zasmiať na minulosti, robiť blbosti a nakoniec ma všetko prejde a bude fajn. Mám však strach, že nebude.
Och, najmä po tomto článku. Lebo ho prestanú čítať, lebo je taký čierny ako nijaký iný. Pretože jediná oslepujúca a dokonca farebná vec je to gifko, ktoré by bolo aspoň na chvíľu mojím oslobodením, ak by sa tak stalo v mojom prídpade.
Začínam sa báť samej seba. Možno len preháňam. Ale už len fakt, že preháňam a že na to myslím je hrozný.

Práve som našla úžasný citát. Naozaj sa mi páči.
In all the things
it is better
to hope than
to despair.
- Goethe
Skúsim to. Skúsim sa preniesť cez všetky veci a budem fajn. Aj v škoel aj doma. Aj s nimi aj sama.
 


Čo je to so mnou?

27. january 2013 at 20:09 | Amaya |  2013 n.l.
Narozdiel od minulého týždňa, tento víkend bol úplným opakom. A keď vravím úplným, tak úplne celkom kompletne absolútne iným.
Zrazu zmenil množstvo vecí, zrazu mám pocit, že som stratená. Dokonca aj v mojich myšlienkach, je to naozaj divné. Prečo som divná práve, keď sa rozhodnem písať? (Prečo musím robiť chyby pri písaní? Vy ich nevidíte, ale naozaj mi to vadí.) Všetko mi vadí.
Však to nie je tak, že píšem LEN vtedy, keď som čudná? Keď mám zlé dni, keď sa potrebujem vyrozprávať nikomu?
S mojimi vlasmi pravedpodobne odišli aj moje celkom decentné bunky a už nikdy sa nevrátia - hoci som tvrdila, že vlasy mi rastú veľmi rýchlo... ale čo s mojimi múdrymi myšlienkami!
Možno nemám myšlienky... a preto som stratená. Stratená v ničom. Len vzduch alebo nech to už je čokoľvek.

Hej, hej, hej. Som ostrihaná. Mám krátke vlasy a aj 24 aj viac hodín po návšteve kaderníčky sa necítim fajn. A to nie je dobrý znak. Ako som už mnohým osobám hovorila, vyzerám naozaj ako STRAŠIDLO.
Teraz som si umyla vlasy, nech viem, či to nepomôže a nevrátia sa do predošlého stavu.
Nech už ide o dĺžku alebo ich rovnosť. Nie vážne, sú úplne... krivé. Aj by som sem dala fotku, ale až takú radosť vám neurobím.
Naozaj, zasmiali by ste sa. Pekne.
Výhody? Kratšie mi trvá ich umývanie.. a rýchlejšie sa sušia, lebo mi ich zriedila. Takže takmer žiadne pozitíva.
Sobotu som ukončila písaním nemčiny, takže si môžete predstaviť... kôpku nešťastia nad knihou s rukou v pere...
och. s perom v ruke, tri papiere pred sebou, zapnutý počítač a jedna hodina v noci. Nie je to až také strašné. Horšia je tá depresia, ktorá vás takmer chytá za zadok, že už vôbec neviete, čo ďalej. Keď vytvárate vety typu jedno slovo - jedna veta.
O.T.R.A.S.N.É.
Ale aspoň to mám za sebou. Len katastrofa prišla až neskôr, keď som si uvedomila.. že či naozaj je to tá téma, na ktorej sme sa s "poradkyňou" dohodli. Ale už to nechávam tak. Nenechám si vyhodiť 578 slov len tak. A strávila som nad nimi v podstate dve noci, takže sú dosť... cenné.
Či nie? Ja už vážne neviem, či to mám spraviť. Keď som to písala, mysela som si, že viem všetko. Ale keď som videla všetky tie časy. Futur I je ok, ale ďalší je Futur II, potom plusquamperfekt, a všetky tie konjunktivy.
A nebudem sa ani "chváliť" tým, že som pozerala seriál po nemecky.

Vyššia sila, už mi daj trochu oddychu a mieru.

5 years.

22. january 2013 at 17:39 | Amaya |  2013 n.l.

O vyššia sila, o vyššia sila, o nie.
Ako. Som. Len. Mohla. Zabudnúť. Z-A-B-U-D-N-Ú-Ť. No freaking way.
Ja len že.. je 22. januára. Mohla som... mohli mi napadnúť. Už tretí deň precitávam s otázkou, že kto má dnes narodeniny, a v podstate nikto a zároveň...
je to deň,keď Heath Ledger zomrel.
Už mám vysvetlenie pre moje čudné správanie v škole. Zmeny nálad (nie, kdeže, končí mi cyklus, to nie tým), veľká dávka energie, ktorá mala byť investovaná do telesnej, a možno nie; "odrazu"-pozdravy (chudáci moji..), a dolorizmus = sebatrýznenie.
Nie, to posledné som si vymyslela, nie som Emil Lukáč. HAHAHAHAHAHAHAHA. Ako by som mohla byť, keď milujem veľkomestá a cestovanie?
...ale nie o tom chcem.

Je to piaty rok bez neho. A možno som s ním "nebola", ako by sa patrilo pri fanúšikoch, chýba mi. Chýba mi jeho úsmev, aj keď ho vidím na mojej malej obrazovke, monitore, a hreje ma pri srdcie..že bol šťastný. A možno aj je. Kto vie.


Tisíckrát som videla "10 things I hate about you" a tisíckrát som to s ním prežívala. Nie, príliš sentimentu.
...
Neviem to opísať. Teda. Už je preč. Už dlho.
A...stále mi srdce poskočí, keď počujem jeho meno, hlas, keď ho vidím, ten jeho austrálsky smiech (okej, možno nie austrálsky, ale mal taký prízvuk, prečo by nebolo mať aj smiech dialekt?!). Už sa pletiem, už sa zamotávam.
Ešte tento mesiac som pozerala jeho posledné interviewy, a naozaj mi bolo smutno. Zisťovala som detaily a zaslúžil si žiť. Ale bola to jeho voľba. A dokonca mi bolo ľúto jeho manželky, ktorá sa tiež vyjadrila... a boo cítiť.. že ju to bolí. Horšie na tom bude ich dcéra. Maličká, maličká.


Quick last leave before the lights come on.

I really do miss you.

fools on parade

21. january 2013 at 23:01 | Amaya |  2013 n.l.
Môj víkend mi skončil. Boli sme naozajstní priatelia. Takí ... spriaznení.
Bol tam so mnou asi dva dni. Ani toľko nie. Možno áno. Ale bolo to krásnych 48 hodín. Šťastné to chvíľe. Ako to, že už skončili? Prišiel v piatok, poobede.
Najkrajší príchod v mojom živote. Oslobodzujúci. Cítila som aj na mojej pokožke slobodu; možno to bol len pot, ale aj ten sa zdal byť mojím bývalým nepriateľom. Aspoň vtedy. S otvoreným náručím som prijala ponuku dvojdňového voľna a usmiala sa na imaginárne slnko, hoci sa pod mojimi nohami potápal starý týždenný sneh a ten nový ešte len padal a zoznamoval sa s neznámym prostredím.

Fools on parade cravot and carry on...


Hoci bol piaty deň v týždni rovnaký ako aj ostatné, I don't care actually. Mala som pokoj, klídek, leháro. Bola som obklopená tou najkvalitnejšou sofou, ktorá bola ešte k tomu príjemná a z ďaleka na mňa očila LED telka. Čo viac si človek môže priať? Och, áno perinuuu. Tú najjemnejšiu, ktorá v najhorších časoch pôsobí ako hodváb na vaše pokožku a teplo, ktoré z nej sála ešte z čias, keď som spala do dlhšieho rána, je na nezaplatenie.
Ale ešte viac stála za to sobota. Vyvrcholenie minulého týždňa. Nekonečný príbeh o tom, ako úžasne som sa cítila v blízkosti druhého priateľa, fotoaparátu.
Bola som rada, že som mala pri sebe Annu, naj sesternicu na svete, pretože aj vďaka nej a najmä vďaka nej, vznikli krásne fotky. Och, vyzerali vážne depresívne, ale boli vážne super. A to hovorím o sebe.
Práve som sa pochválila a prechádzam do fázy, keď už nemôžem využiť moju jednorazovú (kúpenú) schopnosť využívať výhodne prirovnania.
Fotky sú všade, hneď na ľavo sú uvedené linky, a najviac na photoblogu. Teda na tie som väčšmi hrdá.
Um, čo dodať?
Po vrchole prichádza kolízia, či tak (?) a prichádza nedeľa. Niesla sa v duchu, otvoriť, či neotvoriť zošity. Napríklad literatúra. Začínala som nemecky, klady/zápory. Hm. Samé zápory. Krčméry je hrozný mínus sám o sebe a je mi jedno, že bol dákym tajomníkom Matice slovenskej.
Napriek tomu som bola trikrát vyvolaná, našťastie z lavice a vďakavyššiasila, z niečoho iného.
Ostatné by som aj mohla vyškrtnúť, ale ničnerobenie ma sužuje a ani som nevedela, či je to správny pocit.
A Nemčina nie je predmet. Mám to pod zložkou dokumenty v počítači, a v hlave ako "niečočoasinevyužijem,lebosomztohotupá". Napísala som si úlohu, pričom bola zle, spravila si niečo z pracáku, nech mám lepší pocit zo seba a zaklapla všetko, čo som mala vedľa seba.
A teraz len ľutujem, že DNES som sa neučila na ZAJTRA. Aspoň toho... Lukáča. Ehm.

ťažký život študenta

17. january 2013 at 18:22 | Amaya |  2013 n.l.
16:20 Asi napíšem článok.
16:30 Zapol sa notebook (1O rokov, musíte ho ospravedlniť)
16:35 Konečne sa zvyšok aplikácií načítalo
16:40 Musím si upratať plochu. Vyzerá hrozne
16:45 Upratujem priečinok "moje dokumenty"
16:50 Priečinok s dokumentmi. Čítam ich. Rozplývam sa nad minulosťou, aká som bola hlúpa, sprostá, egoistická, ježiši, nevedela som po anglicky (niežeby to bolo teraz 100%, ale s hrdosťou môžem povedať, že je to lepšie) a zároveň sa mi niektoré časti tých krátkych príbehov páčia.
17:00 zapínam internet, ktorý však nereaguje, keď zistím, že wifi nie je k dispozícií
17:02 došla som na to, ako sa zapína
17:04 hurá, googe chrome!
17:05 bohužiaľ google chrome crashed.
17:09 načítava sa mi facebook
17:40 ODHODLANIE NAPÍSAŤ NOVÝ ČLÁNOK, ale kým sa všetko ostatné zapne, tak prejde hodina. Našťastie, na moju šťastie, 5 minút.

Tak teda, asi takto funguje môj pomalý, starý, niekoľkoročný (možno 10) notebook. Mala som chuť niečo vytvoriť, viete, poviedka, alebo také dačo. Aj sem, ale to až večer. Nakoniec ten Microsoft Word tiež "spadol", tak som sa na to vybodla. Mám síce stolový počítač, ale.. veď to poznáte, snáď, tieto prenosné sú istým spôsobom symbolické. Vo význame, že, teda ja osobne, sa cítim ako pravý spisovateľ, ktorý pri šálke čaju so sviečkou popri a tmou naokolo, niečo prináša.
Smutné je, že to je úplne naopak. U mňa. Mám zapnutý televízor s brakom - Búrlivé víno - och, úžasné, ide reklama; taktiež mi tu skáče, že mi niekto napísal na sociálnej sieti, čiže dojem stratený a nielen tým, ale aj zapnutým svetlom, bez čaju - namiesto toho jogurt a večer síce je, ale taký čudný.
Mám každú chvíľu chuť odpísať dotyčným (už dvom) osobám, ktoré mi dačo poslali, ale bojím sa, že sa mi zasekne počítač, a môžem sa rozlúčiť s celým týmto článkom.
Ani neviem, čo som chcela. Som tak nahnevaná. Na seba. Že sa neviem starať o nič. Ani o vlastné ja.
A chudák acer si to tiež odniesol, ale za to, že je starý, už nemôžem. Aj ja som a sťažujem sa? Nie. Nehučím, nemám stále chuť zaseknúť sa v strede cesty a nepotrebujem furt reštartovať.
Rozhodla som sa kuknúť na ten fb. Dúfam, že tento príspevok bude ešte existovať.
Ježiši, rýchly presun na inú stránku som prežila. Rovnako ako aj tento naničhodný text

Pravedpodobne ho nepostnem. Načo? Vlastne, nie! Dupnem si nohou a TOTO je privátny blog. Navštevujú ho moji priatelia a známi. Teda, iba ak chcú. Nikoho nenútim, aby klikali na môj blog každú chvíľu. Už len preto, že tu nič nenájdete. Len viete, je fajn pozrieť sa, čo sa kedysi stalo, a ako som sa cítila.
Horšie je, keď zistíte, akí ste boli hlúpi. Slovo hlúpy používam dosť často v poslednom čase.
Milá Kvetka o 50 rokov. Je to fajn slovo.

Inak, plánovala som spraviť to, čo bolo v HIMYM. Poznáte ten seriál? Asi nie. Alebo áno? Je fajn a slávny, takže ho určite poznáte, ale asi pod menom How I met your mother
Lilly a Marshal, si myslím, napísala samým sebe list, ktorý si mali prečítať o 15 rokov Jendoducho, boli tam rady, čo sa dialo a také A bolo by fajn, keby si aj ja takéto niečo... doprajem.
Menší exkurz: práve som zistila, že mi nefunguje poriadne bodka (ako tlačíko) aj s dvojbodkou.
No áno List Pre Seba, Keď Budem Mať 30 Rokov. Len.. potom som rozmýšľala, ako si to pripomeniem, že existuje niečo, čo si mám v tridsiatke prezrieť?
Mobil rovnaký určite nebudem mať, rodičia nie, sestra nie, Anna nie, kamoši nie (no veď keď ja si na to nespomeniem, tak nikto iný), ale možno fb.
Ktovie. List Pre Seba, Keď Budem Mať 30 Rokov pripravujem. Normálne sa teším.

Pé és - mám menzes.
Očakávajte veľa citlivých článkov.

Prosím nečítať - len výlev

15. january 2013 at 21:10 | Amaya |  2013 n.l.
Projekt pokúsim-sa-dlho-neprihlásiť-na-hocijakú-sociálnu-sieť a nezapnem-počítač a nebudem-už-závislá sa vcelku podarili.
Vrátila som sa do časov, keď nebol potrebný internet k príjemnému životu a smiechu, ktorý tak odľahčuje tie horšie situácie. Až na to, že keď som bola malá, "ťažké prípady" neexistovali. Poznala som len... škola, úlohy, telka, kniha (oj, to som asi tiež nepoznala), kecanie, hranie sa, spánok a odznova.
Ale samozrejme, mám 17, očakáva sa odo mňa, aby som mala toho viac na srdci. A taktiež môžem mať menej na očiach. Toho škaredého škodlivého monitora.
Keby niet priateľov, s ktorými sa "stýkam" cez písmená; devianart;fotky, ktoré treba uploadnúť (nech sa cítim appreciated - unappreciated skôr); nemožné blogovanie; seriály, ktoré ma držia pokope, keď sa mi chce len zjapať, ale aj keď mám chuť na úsmev; a povedzme si pravdu, hry sú fajn tiež; tak tu nie som.
Práve v tomto momente som mala vlnu únavy spojenú s grcaním a mixovanú s odpadávaním na posteľ.
Ale ja sa držím! :D
Piatok a sobota sa ukázali byť obyčajným dňami, hoci som bola trochu šťastná, že som si polku známok už vybavila a mám pokoj.
Nedeľa sa krútila v znamení oslavy môjho synovca, verte - neverte, má 6 rokov. A takto to len uteká a beží.
Okej, zdá sa, že už to nevydržím. Potrebujem si nejak vydýchnuť alebo tak nejak. Naozaj akoby ma tlačili spánky.
Ale opäť kecám blbosti, nezuajímavosti.
Takže see ya soon.

Moment, tento blog je akoby privátny.
Hm, čo by som sem mohla napísať ešte. Niečo... vôbec NIČ ma nenapadá. Ty brďo, to sa mi ešte nestalo.
Tak teda, dobrú noc, Kvetka. Prajem si krásnu noc.

Ježiši, čo som už úplne šibnutá? Naozaj sa rozprávam sama so sebou?

whereee do my bluebiiird flyyy

10. january 2013 at 22:19 | Amaya |  2013 n.l.
21:33. Tma. Nie vonku. Vo mne. Cítim sa tak prázdno. Nie, to nie je správny výraz. Tak unavene, zúfalo, klesavo, padavo, hocičo, čo má spoločné s konečnou. POmaly to prechádza do stavu, že ma bolí zadná časť hlavy (temeno?), trpí aj môj zadok, smrdím ako potkany v kanáli, potím sa ako po 90 minútovom futbalovom zápase, hrbím sa ako stará tetka a stavím sa, že o chvíľku spadnú moje kosti hneď vedľa mojej postele, amam príde, aby mi prišla dať masku na akné, ktorá ASI už nechce pomáhať; mamča tiež odpadne, otec chorý pri internete zostane celú noc, až kým si uvedomí, že už dávno nepočul svoju ženu a dovtedy ja budem prach, a mamka nejak vstane. Snáď.
Teda, to sú moje dnešné predstavy na koniec sveta, na koniec mňa, na koniec mučenia v podobe množstva písomiek úloh a ritných otvorov. Nie, zadkov nie. Tie môžu.
Bola by som veľmi, veľmi, veľmi vďačná, kebyže sa to stalo, aspoň tá časť so mnou, pretože už naozaj nevládzem. A určite nie som na tom najhoršie, napríklad niekto má dilemu ohľadom zdravia, čo ma mrzí, alebo sexuálne issues, čo by ma taktiež netešilo, možno sa niekto nemôže vysrať kvôli zápche... sú aj horšie veci.

Where to go next