„Prázdno po nich."

17. january 2011 at 22:07 | Amaya |  2010-2012
Ležala som na lavičke, kde by sa predsa len malo prezliekať, ale už bol koniec. Koniec všetkého. Aj hodiny, aj dňa, aj... radosti. Čupla si ku mne, pozrela sa mi do očí a povedala tie najhroznejšie slová, aké som počula. Takmer.
"Odchádzam z tejto školy." Zastavil sa mi na chvíľu dych, na chvíľu, ktorá sa zdala večnosť, ale hneď som z tej polohy vstala, sadla si, hoci som stále pociťovala bolesti z futbalu, ale toto bolo naozaj dôležité. Vypúlila som oči a jediné, čo zo mňa vyšlo bolo: " Čo?!" Ten jeden výkričník nie je ani tisícinou vystrašeného a vyľakaného tónu, ktorý sa zdal byť skôr smutný.
" Dnes sa spýtam mamy a podám prihlášku." Ešte viac to zabolelo. Zblízka sa vydral ďalší podobný boľavý až desivý zvuk spolužiačky. Oprela sa o stenu tak, že sa začala šmýkať až si sadla na zem s pokrčenými nohami pred sebou. Vyzeralo to, akoby si chcela ublížiť. Ale nie. Bol to vzlyk. Slová, ktoré vypúšťala ďalej sa mi maria teraz hmlisté. Potom som zachytila, že niekto poznamenal informáciu o ďalších piatich osobách.. ktoré navždy odídu.
Plač.
Predstavila som si lavice, ktoré sú zaplnené dvadsiatimi deviatimi študentmi plný nádeje a mladosti. Facka.
Pár lavíc zmizne. Budú prázdne. Ďalšia veta hučiaca v mojich ušiach: "Skôr to prázdno, čo po nich zostane."
Pravda. Najčistejšia. Dievča, ktoré bolo biele od steny a plakalo bolo s odchádzajúcou najlepšia kamarátka. Aké by to bolo, kebyže sa to stane mne. V poslednom čase sa snažím vcítiť do iných kože, tak som si to predstavila. Keby.. keby...Bea odíde, tak by som.. neprežila. Ak mohla, odišla s ňou. Bolo mi tiež do plaču. Moje pery sa pohybovali v tvare niektorých písmen, vznikli slová, vety. Avšak... slovo prázdne ich vystihuje. Išli do neznáma.
Otvorila som lepšie oči, až som precitla. Prezliekla som sa do každodenných šiat a prisadla si k čšaji. Chcela som ju objímať, ale... pozerala som sa na Mitsuki a Hiyori. Jedna plakala, druhá ju utešovala.
A naozaj mám ďalšiu skúsenosť a zbieram ich.
Dnes som zistila, že aj keď sa s niekým nebavím tak často, stále k nim môžeme cítiť, to čo predtým. Uvedomila som si, že naše každodenné hugs s Mitsuki už nie sú, ale aj tak mi bude chýbať. Zistila som, že ju mám naozaj veľmi rada. Že si ju neviem predstaviť niekde inde.. že .. asi pôjdem plakať. Nejaká som precitlivená.
 

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama