This is the end, you know.

25. march 2011 at 18:41 | Amaya |  2010-2012
Píšem, píšem, a neviem, ako sa vás spýtať, kedy som naposledy napísala článok. Zámerom bolo kritizovať školu, na ktorú sa práve idem vyhovárať, pretože nám dáva dosť zabrať. Najmä tá moja a tento týždeň. Haló! Trochu nás nechajte aj dýchať.
Ale nie o tom, pretože táto téma je načatá každý týždeň na mojom blogu, čo je dosť smutné, pretože na svete sa deje toľko vecí a ja sa zaoberám len nejakým gymnázium v Nových Zámkoch, ktoré pozná ledva štyridsať tisíc obyvateľov tohto mestečka. Napríklad taká vojna v Líbyí? Tá je... už nie je smutná, je odstrašujúca, frustrujúca a.. o biznise. Ako všetko okolo nás.
Stará, ale stále Japonsko..
a tak.

Ale... aj v mojom okolí je dosť rušno. Veľmi. Opäť píšem holé vety, hoci som si to zakáazala, už len kvôli slovenčine.

A teraz nastolím tému, tézu.
Nečítajte, ak nechcete, vážení, nie všetci to pochopia.
Vrátila sa k listovej forme odovzdávania informácií a citov, spôsob, akým ste mohli vypísať všetko a nepozrieť sa do očí. A napriek tomu, že sme už dávno pokročili ďalej, ona využila sprostý papier a sprosté pero a začala písať.
Pche.
Ten pocit, keď vým niekto odovzdá, akési kusisko papiera a čaká naĎALEJ, že DOTYČNÝ za ňou docupitá, ako ona bude pískať - tak prepáčte, nie, ďakujem. Zdá sa mi, že niekedy preháňam a niekedy mám pravdu, ale tentokrát som na správnej ceste a naozaj sa potvrdilo, že ŽIJEM a žujem PRE PRÍTOMNOSŤ.
Niet horšej veci ako vrátiť sa späť a napraviť chybu. Pretože do minulosti sa už nedá ísť. Je možné iba jedno: začať nanovo.
Tak prosím; rovnako ako ona os*ala nás a išla si za svojím, svojou budúcnosťou, po svojej vraj už vyrobenej cestičke a citujem : už sme dva odlišné svety : ; nech aj ona pokračuje, ale bez nás.
Vlastne bezo mňa. Áno, teoreticky, toto je moja odpoveď na TVOJ list, ktorý je, popravde, na spodku mojej tašky, ktorú síce mienim otvoriť, ale list odtiaľ už nikdy nevyberiem.
Možno vyhodím.
Roztrhnem.
Spálim.

Je možné, že tieto slová sú príliš úprimné, priamočiare a pre niekoho aj bezvýznamnou kritikou, ale predsa som sa musela vyjdariť a nemohla som to nechať len tak. Mám na niečo právo. A naozaj nechápem, prečo by ma mal ten zdrap raniť. Je dojemný. Pekný, ale ktovie či úprimný.

Aha, ešte niečo. Zabite ma za tento článok, ale naozaj som to takto cítila. Ďakujem za pochopenie.
 

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement