Týždeń zamýšľania sa. part 1

13. november 2011 at 20:29 | Amaya |  2010-2012
Opäť som sem prišla, aby som sa poľutovala. Je smutné, že sem chodím len vtedy. Ale ak sa pozriem lepšie, nájdem tam dni, keď som sa mala horšie ako dnes a predsa som nenapísala. Čo znamená, že som k tomu aj lenivá.
Ale mám právo raz za čas sa cítiť zle alebo nie? Pretože sa naozaj tak cítim.
Akoby som bola vzdialená od ostatných (mám deja vú, už som to niekedy písala - aha! každý mesiac) a sama. Ale nemám sa prečo tak cítiť, mám dve najlepšie priateľky, Maťislavu :), rodinu na neposlednom mieste, priateľov tiež. Nik mi nechýba. Nič. Iba ak by sme počítali odcestovanú sestru.
Ale to je o inom.
Mám to tu rozoberať? Bojím sa, že vám budem liezť na nervy. Predstavujem si asi dva páry očí, ako do toho čumí, naozaj nefandím návstevnosti tohto blogu. Ale predsa sa teším.
Aspoň menšia útecha. Aha, takto.
Vytvorte si v mysli obraz, kde vidíte dievčatko s dlhými krásnymi čiernymi vlasmi, ako si ich češe a je hrdé na ne. Je nizke, sedí na stoličke, dosť pohodlnej pre ňu a usmieva sa celý čas. Môže sa vám zdať toto stvorenie NEpríjemné?
Ale vo vnútri sa cíti naopak. Iba keď sa češe, má svoju pokojnú chvíľku, a iné doby vyzerajú katastrofálne. Cíti sa horko. Nie z hľadiska teploty, z hľadiska šťastia.

Asi tak to býva u mňa. Horšie je, keď sa chcete rozplakať, ale neviete. Musíte to teda naďalej dusiť ako idiot a pritom sa tváriť celkovo fajn, aby nebolo zbytočných otázok. Pretože, ak by bolo tých otázok, vybuchli by ste.
Napriek tomu som tu, dýcham a som schopná vnímať okolie. Ale úprimne? Voľné dni som sa tešila, že sa posnažím niečo dlhšie napísať, niečo krajšie nakresliť, niečo nové zahrať, prečítať si kvalitnú literatúru a nič z toho. Nebaví ma život so stálym učením, potom som unavená a nemám chuť takmer na nič.
Presne takto by som to definovala. A vonkoncom ma netrápi blog, ako vidíte. Ani to, či používam "takto, tak, už, no, chápete a pod". Som zúfalá, vcelku chradnem. Ako pani Bövaryovej muž, keď zistil, že ho podvádzala.

Ďalšia super hláška z tohoto týždňa bola, keď som s Domčou išla jesť, vlastne kúpiť si jesť, a stretli sme jedného známeho (stále opitého) z reštaurácie. No a samozrejme so sebou mal taktiež opitého kamoša, ktorý vyzeral a aj znel úchylne. Domču obťažoval cigarou a pri odchode mu vraj "jemne" potlačila na nohu, na čo sa úchyliacky rozosmial. Tak som poznamenala niečo na spôsob "Týchto by som vyvraždilo ako Hitler Židov"
A je to pravda. Nenávidím rasistov, odporných ľudí, tých, čo najradšej len urážajú a sami nevedia, kto sú, primitvnych obyvateľov hocjakej krajiny a ďalej by som menovala. A ja hlúpa sa vždy pre ich urážky rozplačem.

Pre pobavenie, je mi lepšie, lebo som sa sem vykecala a je mi lepšie, lebo stále verím. Dúfam, že aj vy si radi prečítate tento smutný, pravdivý a dlhoočakávajúci článok.
 

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama